Aké je to všetko prosté
vo svojej detskej naivite
kolotoča že od nás
nezáleží takmer nič z toho
o čom si myslíme
že ovplyvňujeme
v tom sme spáči nastavení
na nekonečno hoci
ho nevidíme a svet
vôbec nechápeme rovnako
ako ani vlastný osud v ňom
A tak si brúsim britvu
opäť na remeni
so vzlykom nemej tvári
pregĺgam čerstvú krv
Všetko sa masovo opakuje
túžby tela po tele
v snahe rukami z blata
vymodelovať si vlastný dom
a potom ten tradičný strom
dôjde na babičkin kolovrátok
a obrázky z podstenia
Portréty s fúzmi aj bez nich
vypálené na diskoch či
do emailu zostali s trčiacimi
končiarmi proti oblakom
a vždy nový mravec som
nesúci svoju slamku životom
Stanislav Háber
(zo zbierky Popísané páperie)
Celá debata | RSS tejto debaty