haber

I.
V noci sa budeš dívať na hviezdy
tá moja je primalá
aby som ti mohol ukázať kde je
Je to tak lepšie
Budeš musieť zostúpiť na dná
všetkých studní aby si pochopil
že tá moja hviezda je len jedna z mnohých

II.
Kráčať krajinou boľavou od sôz
neprinášajú vlahu
zem zasoľujú
vysýcha od ich pálenia
sú žeravým kovom znamení
Deťom čo idú tmou
schýlené pod kanonádou
dospelého ega aby dievčatko
vybehlo z pivnice s bábikou
čo jej babka obliekla
a na hlavu založila malý „šeširj“:

- myslela som si
„za nas više nade nema“

III.
Bolo raz tisíc malých princov
bývali na planéte plnej hrôzy a samoty
preto keď mi povedali:
– Prosím nakresli nám obrázok
– nemohol som odmietnuť
Svet sôz je taký záhadný
najväčšiu cenu v ňom má úsmev

IV.
trpiaci smädom hľadá studňu
z ktorej sa chce napiť
Nezmyselne sa vydá na slepo
v nekonečnej púšti
Púšť robí krásnou to
že niekde skrýva studňu
Pochopiť tajomné žiarenie piesku
Človek si sadne na pieskový presyp
nič nevidí nič nepočuje
a predsa čosi v tichu žiari
Kto hľadá s čistým srdcom
nájde svoju studňu aj za oči

ktoré sa stratili v piesku ničoty

V.
Zahľaď sa pozorne na týchto ľudí
aby si si bol istý že ich spoznáš
ak ti raz dovolia tadiaľto prechádzať
Ak potom príde k tebe dieťa
a bude sa smiať
buď k nemu láskavý

VI.
Dobrý kráľ by mal dávať dobré príkazy
ktoré možno splniť
inak je hlúpy a hlúpi sú aj tí
ktorí ho počúvajú

VII.
Ľudia majú svoje hviezdy
ale tie neznamenajú pre všetkých to isté
Hviezdy niektorých detí predčasne dospievajú
rastú za okamih
z malých hviezdičiek sú za krátku chvíľu
vyhasnuté hviezdy starých ľudí
Utrpenie urýchľuje vek

VIII.
Budem vyzerať ako by ma niečo bolelo
Budem trochu vyzerať akoby som umieral
Tak to už býva
Nepríď sa na to pozerať
Nie je to potrebné

IX.
A ľudí bili železnými tyčami
nohami
všetkým
všetkým ich bili
V tie dni som sa mamy nepýtal:
– Mama máme čokoládu?
pýtal som sa:
– Mama máme krajec chleba?
Hľadáme z kopca ďalekohľadom
vidíme mŕtvoly
Aby už bol navždy mier
aby ničí otec sestra brat
neboli zabití
aby už nikdy nebola vojna
„više nikada“
Z mesta kde bývam
sú už len zrúcaniny

ale ja sa chcem
chcem sa na ne vrátiť
Pôjdem aj pod kanodádou diel
pôjdem pod granátmi nemôžem
nemôžem viac žiť
bez môjho rodného kraja
Pred mojimi očami na chodníku
zomiera matka s malým dieťatkom
Hlad a strohé nemáme
Na boha myslieť
on je jediná nádej
Vojna skončila zvykajte si
„tisuča malenkih prinčeva“

X.
Plačem nad pamätníkmi
mojej pamäti
viac mi netreba

XI.
harmonika hrá
a na hroboch
si mŕtvi zhromaždili
všetky svoje veci

XII.
Čo je vojna
skús vysvetliť tým
ktorí ju nevideli
Stále prší
strhla sa za dva dni povodeň
vzala domy
zmietla ľudí
bahno sa valí ulicami

XIII.
Vstúp ďalej priateľ
moslimský duchovný
hľadí fascinovaný
podobou kríža na mojej hrudi
Prečo by ma nezastrelil
keď pod týmto znakom vraždia
deti veriacich
ktorých vedie moslimský hodža?
Vstúp ďalej priateľ
hľadí na kríž a ja chápem
to nevraví mne
Za chrbtom mi dunia samopaly
a keby mesto
dobili možno prvého by šli

zastreliť duchovného pastiera do mešity
spolu s ním pijem z jeho šálky kávu
a na hrudi mi visí kríž

XIV.
Mať oči ako anjel
dušou rozprávať
na nebo hľadieť
s rukou na srdci
zaspávať

Stanislav Háber
(zo zbierky Záhady duševnej záhrady)