pomaly som dostal strach
že si ťa nezapamätám rovnako
navždy mi budeš iná
tvoj hlas tvoje vlasy tvoja tvár
a vôňa
tvoje slová sa mi zapísali do duše
lebo na mňa hovoríš aj zo záhrobia
to nie je smutná téma
spomínať si na teba
na tú malú fialovú taštičku
ktorá aj po dvadsiatich rokoch
vonia po tebe
je to zvláštne ale vôbec netúžim
to pochopiť ako je to možné
som vďačný že sa tak stalo
a viac o tom neuvažujem
tá obava bola reálna nehovor mi
že nie veď som to cítil
ako sa mi rokmi strácaš z pamäte
ako mi unikáš vo svojom éterickom
tele poznamenaná na duši
premenením
ak ťa volám vždy sa ti nepodarí
prísť za mnou v danej chvíli
chápem aj v nebi sú isté povinnosti
nemáš čas sa uvoľniť veď mi
na zemi sme tak strašne smiešni
so svojimi obavami a najmä
s plánmi do budúcnosti
aj teraz sa bojím a preto
ti to hovorím aby si mi pomohla
aby si mi našla tú správnu cestu
akou si aj ty kráčala hrdo
osamelá vo svojom žiali a
bohatá vo vlastnom šťastí
prehrávam si ťa ako nahrávku
na kvalitnejšom nosiči než je
digitál či rôzne pamäťové médiá
zo všetkých sa môžeš stratiť
iba zo srdca nie
hoci by to znelo ktovieako trápne
sám rozpitvaný sebou sa ešte
vždy zmestím do vlastnej predstavy
o tebe a na chyby
si nespomínam
tie nikdy neboli podstatné
Stanislav Háber
(zo zbierky Skameniem)
"veď mi na zemi sme tak strašne ...
Celá debata | RSS tejto debaty