haber

Pri vode

som sa rozplakal

nad dievčatkom

z vedľajšej deky

so slzami vyčítala tete

vlastnú mamu

ktorú vliekli opitú

dvaja chlapi

Prosil som ťa

odíďme

dieťa opakovalo

– Nemá úpal

počítala som

vypila osem pív

Viem že dievča

malo pravdu

teta odpovedala

– Má úpal

neboj sa

to prejde

Na pláži som

zhrnul kamienky

a povyberal len tie

biele

On dá podľa Zjavenia

sv. Jána tomu čo má

poznať biely kameň

Slnko pieklo

nechcel som

ale šiel som do vody

Plával som dlho

viem

potápal som sa

v strede obzoru

dookola vodná šírava

nechcelo sa mi

von do sveta

hlúpych dospelých

a uplakaných

detských očí

Privolali ma sirény

sanitky a policajtov

vlny ma vypľuli

na brehu

kde po dievčatko

prišla ďalšia teta

a neznámy ujo s autom

podalo mu ruku

nasadla

neóny policajtov

a sanitky zanikli

na blízkej diaľnici

aj s opitou mamou

Bol si dlho

povedala si

už som sa bála

že si sa utopil

Také šťastie mať

nemôžem odvrkol

som a zaspal

na lehátku

– Je to medveď?

pýtala si sa

na biele kamienky

za mojou hlavou

– Alebo miesto kde

pristanú ufóni?

Zasmial som sa

a šiel späť zbierať

biele kamienky

a prial som si

aby raz až dievčatko

vyrastie

skladalo z kamienkov

bielych medveďov

Stanislav Háber

(zo zbierky Sto plus jedna láska)