haber

Raz aj tak zomriem

a zavriem svoje slová

navždy v sebe do väzenia

a nik sa nedozvie

už odo mňa nič nové

a nebude sa pýtať

čo som mal na mysli

keď som obdivoval

tvoje nohy natiahnuté

vo vani a či som sa

modlil pred oltárom

bude to všetko úplne

jasné každému

že sa nepotrebuje

už za mnou obracať

lebo život je nasmerovaný

do budúcna

to len ostatky svätca

Jána Almužníka zostávajú

pod stropom chrámu

svätého Martina v Bratislave

pod zlatou korunou

držiacou strechu

aby nepadla do neba

ale mohli sme sa na ňu

dívať že pod ňou

viedli na koňoch kráľov

a ich svadobčanov

vyprevádzali sme im truhly

kým Panna Mária z podstavca

v strede lode ku mne

prehovorila kamennými

perami a zašepkala

láska v rovnakom kruhu

dookola ktorý všetko

sprevádza a ty zasa

nevidíš tie obliny

kde sa spájajú

minulé a budúce

bozky požičané

od jazera hladkých

krkov rozvalených

v myšlienkach

Raz si na mňa

počkáš a ja ti

jazykom poškrabkám

návod na okrúhle

smútky vytlieskané

obecenstvom pod pódiom

nášho vzorca

Stanislav Háber

(zo zbierky Sto plus jedna láska)