Svet,
v ktorom v danú dobu a na danom mieste žijeme, má
množstvo komunikačných kanálov. Svojimi zmyslami vnímame blízke i
vzdialenejšie informácie o tom, ako vyzerá. Pritom nezáleží na
tom, či žijeme v 17. storočí, alebo v roku 5178, či v roku 2451
pred naším letopočtom. Či sme žltí, čierni, malí, vysokí, bieli,
či obývame severnú alebo naopak južnú pologulu. Rovnako je fuk,
či žijeme v otrokárskej, primitívnej komunite, alebo sme členmi
vyspelého civilizovaného národa. To všetko sú len znaky zdania,
ktoré si v mysli vytvárame. Svet je v skutočnosti ohraničený
celým Vesmírom, nie heliocentrickou sústavou, galaxiou zvanou
Mliečna dráha, ale celým hmotným Univerzom, v ktorom sa
nachádzame. Tento svet, v ktorom sme sa ocitli bez ohľadu na dobu
a miesto, či telesný vzhľad, má pritom dve brány, okolo ktorých
chodíme a často si ich nie sme schopní uvedomiť. Jednou bránou je
priechod vstupu do tohto sveta a volá sa vznik. Iná brána sa volá
zánik. Ňou tento svet opúšťame. Vznik a zánik. Dva priechody do
časopriestoru sveta, ktorý je ohraničený našim žitím. Nič iné
v skutočnosti nejestvuje. Všetko ostatné je iba falošné zdanie.
Môžeme dnu a musíme von. Tú krátku úsečku, ktorú pritom prejdeme,
prežívame po svojom. Ale aj pri jej prechádzaní môžeme nakúkať do
oboch brán, aby sme vedeli, kto sme a prečo práve teraz a tu.
Každý z nás má svoj bod schovaný za týmito bránami, o ktorý sa
môže v priebehu plynúcej úsečky svetského života oprieť. Pre
niekoho je týmto bodom viera, pre iného dobrý úmysel nazývaný
tiež všeobecnou ľudskou morálkou. Pre iného sa obe tieto
pomenovania stotožňujú rovnako, ako sa môžu rozchádzať. Isté je,
že oba tieto mantinely sveta – vznik a zánik – existujú pre
každého rovnako. Pomocou spomínaného bodu mimo týchto brán, teda
za naším svetom, za naším vesmírom, sa môžeme dostať do oblasti,
v ktorej sa aj tak raz ocitneme po zániku. Vznik a zánik sú
v podstate totožné, lebo nás privádzajú alebo naopak odvádzajú
tam, kde sme už boli a kam ideme. Len my sa nedokážeme na to
spomínané miesto rozpamätať. Od týchto brán sa odvádzajú aj
spôsoby, akými si máme spomenúť. Nie nadarmo je jedným zo znakov
istého spôsobu práve mŕtve telo vystavené na kríži. Práve
spomínané mŕtve telo symbolizuje obe brány. Aj zánik a vstup tam,
kde smerujeme, aj vznik, teda bránu, odkiaľ sme na tento svet
prišli. Preto mŕtvy povedal: Ja som cesta, pravda, život. A práve
preto spomínaný mŕtvy z kríža prišiel v čase, keď už bol pre svet
mŕtvy a ukázal sa ako živý, aj keď prešiel bránou zániku. Lebo
obe brány sú totožné. Vznik a zánik je v skutočnosti len jedna
brána, ktorej meno sa odvodzuje od toho, ktorým smerom ňou
prechádzame. Keď zomieral na kríži, šiel tou istou bránou ako
prišiel pri narodení, ale smerom zvaným zánik. Keď sa po smrti
vrátil, musel použiť rovnaký priechod a preto sa zjavoval ako
živý. Existujú však aj iné spôsoby. Ak chceme, môžeme kedykoľvek
bránou vstupu a výstupu do sveta, teda vzniku a zániku, prejsť.
Najčastejším spôsobom prechádzame bránou vstupu. Už od čias Adama
a Evy, keď po prežretí jablka poznania zistili, že sú nahí
a pocítili potrebu schovať znaky svojej sexuality figovým listom.
Tým sa prezradili, že našli bránu do tohto sveta, aj keď ju
pôvodne nemali v úmysle hľadať. Sexualitu je možné využívať na
ukájanie svojich materiálnych pudových potrieb, ale rovnako aj
ako spôsob duchovného rozvoja. Dôležitý je prístup k nej. Či
chápeme, že jej vykonávaním prechádzame opäť bránou vzniku, teda
že ju otvárame zvnútra zo strany zániku pre niekoho iného, komu
tým umožňujeme vstup do nášho sveta. Odtiaľ, odkiaľ sme aj my
a kam po ukončení životnej úsečky opäť pôjdeme.
Stanislav Háber
(zo zbierky Egotikon)
Celá debata | RSS tejto debaty