haber

Svet,

v ktorom v danú dobu a na danom mieste žijeme, má

množstvo komunikačných kanálov. Svojimi zmyslami vnímame blízke i

vzdialenejšie informácie o tom, ako vyzerá. Pritom nezáleží na

tom, či žijeme v 17. storočí, alebo v roku 5178, či v roku 2451

pred naším letopočtom. Či sme žltí, čierni, malí, vysokí, bieli,

či obývame severnú alebo naopak južnú pologulu. Rovnako je fuk,

či žijeme v otrokárskej, primitívnej komunite, alebo sme členmi

vyspelého civilizovaného národa. To všetko sú len znaky zdania,

ktoré si v mysli vytvárame. Svet je v skutočnosti ohraničený

celým Vesmírom, nie heliocentrickou sústavou, galaxiou zvanou

Mliečna dráha, ale celým hmotným Univerzom, v ktorom sa

nachádzame. Tento svet, v ktorom sme sa ocitli bez ohľadu na dobu

a miesto, či telesný vzhľad, má pritom dve brány, okolo ktorých

chodíme a často si ich nie sme schopní uvedomiť. Jednou bránou je

priechod vstupu do tohto sveta a volá sa vznik. Iná brána sa volá

zánik. Ňou tento svet opúšťame. Vznik a zánik. Dva priechody do

časopriestoru sveta, ktorý je ohraničený našim žitím. Nič iné

v skutočnosti nejestvuje. Všetko ostatné je iba falošné zdanie.

Môžeme dnu a musíme von. Tú krátku úsečku, ktorú pritom prejdeme,

prežívame po svojom. Ale aj pri jej prechádzaní môžeme nakúkať do

oboch brán, aby sme vedeli, kto sme a prečo práve teraz a tu.

Každý z nás má svoj bod schovaný za týmito bránami, o ktorý sa

môže v priebehu plynúcej úsečky svetského života oprieť. Pre

niekoho je týmto bodom viera, pre iného dobrý úmysel nazývaný

tiež všeobecnou ľudskou morálkou. Pre iného sa obe tieto

pomenovania stotožňujú rovnako, ako sa môžu rozchádzať. Isté je,

že oba tieto mantinely sveta – vznik a zánik – existujú pre

každého rovnako. Pomocou spomínaného bodu mimo týchto brán, teda

za naším svetom, za naším vesmírom, sa môžeme dostať do oblasti,

v ktorej sa aj tak raz ocitneme po zániku. Vznik a zánik sú

v podstate totožné, lebo nás privádzajú alebo naopak odvádzajú

tam, kde sme už boli a kam ideme. Len my sa nedokážeme na to

spomínané miesto rozpamätať. Od týchto brán sa odvádzajú aj

spôsoby, akými si máme spomenúť. Nie nadarmo je jedným zo znakov

istého spôsobu práve mŕtve telo vystavené na kríži. Práve

spomínané mŕtve telo symbolizuje obe brány. Aj zánik a vstup tam,

kde smerujeme, aj vznik, teda bránu, odkiaľ sme na tento svet

prišli. Preto mŕtvy povedal: Ja som cesta, pravda, život. A práve

preto spomínaný mŕtvy z kríža prišiel v čase, keď už bol pre svet

mŕtvy a ukázal sa ako živý, aj keď prešiel bránou zániku. Lebo

obe brány sú totožné. Vznik a zánik je v skutočnosti len jedna

brána, ktorej meno sa odvodzuje od toho, ktorým smerom ňou

prechádzame. Keď zomieral na kríži, šiel tou istou bránou ako

prišiel pri narodení, ale smerom zvaným zánik. Keď sa po smrti

vrátil, musel použiť rovnaký priechod a preto sa zjavoval ako

živý. Existujú však aj iné spôsoby. Ak chceme, môžeme kedykoľvek

bránou vstupu a výstupu do sveta, teda vzniku a zániku, prejsť.

Najčastejším spôsobom prechádzame bránou vstupu. Už od čias Adama

a Evy, keď po prežretí jablka poznania zistili, že sú nahí

a pocítili potrebu schovať znaky svojej sexuality figovým listom.

Tým sa prezradili, že našli bránu do tohto sveta, aj keď ju

pôvodne nemali v úmysle hľadať. Sexualitu je možné využívať na

ukájanie svojich materiálnych pudových potrieb, ale rovnako aj

ako spôsob duchovného rozvoja. Dôležitý je prístup k nej. Či

chápeme, že jej vykonávaním prechádzame opäť bránou vzniku, teda

že ju otvárame zvnútra zo strany zániku pre niekoho iného, komu

tým umožňujeme vstup do nášho sveta. Odtiaľ, odkiaľ sme aj my

a kam po ukončení životnej úsečky opäť pôjdeme.

Stanislav Háber

(zo zbierky Egotikon)