haber

Je mrzuté, že vodca revolúcie z novembra 1989 bol evidovaný spolupracovník ŠtB.

Ján Budaj sám priznal: „Na jednom z výsluchov mi „súdruh eštébák“ povedal, že pas nikdy nedostanem, iba ak by som podpísal spoluprácu. Text, ktorý mi predostrel, bol veľmi mierny, nič neznamenajúci. Zdalo sa mi, že nemám na výber – a tak som podpísal … (citované podľa: Tarasovič, D.: Vosídlach ŠtB. Aféry po novembri. Nezávislosť, Bratislava 1990, s. 76-77).“

Rovnako som ťažko prežíval obdobie do roku 1989. Raz ma vzali priamo z výcviku za pilota nadzvuk na Vysokej vojenskej leteckej škole v Košiciach na výsluch na ŠtB, kde som bol zavretý takmer dva dni. Mal som vraj prezradiť štátne tajomstvo, keďže ako budúci vojenskí piloti sme bežne narábali v rámci výcviku s utajovanými skutočnosťami, ktoré sa týkali leteckej techniky. Hrozilo mi vylúčenie zo štúdia. O nejakom cestovaní do cudziny som mohol len snívať. Za šesť rokov v socialistickej armáde som zažil viacero dramatických situácií, pri ktorých moji priatelia v horšom prípade prišli o život, v tom lepšom skončili vo väzení. Tieto skúsenosti som opísal v mojom románe Sme samý lepší chlap (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1995).

Už ako redaktor STV som sa aktívne zapojil v novembri 1989 do zmeny pomerov v našej spoločnosti. Bol som jedným zo štyroch pracovníkov vtedy jedinej televízie, ktorí pripravili štrajk televíznych pracovníkov. Text o tom, že vstupujeme do štrajku, som písal v budove VŠMU v Bratislave s vtedajším vodcom študentov Milošom Laukom. Podarilo sa. STV vysielala prvé Štúdio dialóg už 24. novembra 1989, kým Česká televízia tak urobila až o týždeň neskôr 1. decembra 1989! Informáciu o tom, že s predstaviteľmi revolúcie na Slovensku príde 24. novembra 1989 diskutovať vtedy mladý komunista Peter Weiss, som dával osobne Fedorovi Gálovi.

Potom prišlo obdobie pred vznikom samostatnej SR. Vtedy ma ako známeho novinára vyšetrovala FBIS – federálna tajná služba Česko – Slovenska. Ponúkli mi spoluprácu. Odmietol som. Nastal čas po vzniku samostatnej SR. V období 23 rokov, čo bol v politike Vladimír Mečiar, som bol v rôznych časových úsekoch trikrát jeho hovorcom. Po mojom prvom odchode od Mečiara som sa v roku 1996 stal redaktorom Literárneho týždenníka. Vtedy jeden z denníkov priniesol na titulnej strane informáciu s názvom: „Stanislav Háber považuje prácu v Literárnom týždenníku za životnú šancu“. Bolo to tak. Vždy ma viac zaujímala literatúra ako politika.

Vtedy zrazu za mnou prišiel Miloš Lauko do Literárneho týždenníka. Chcel, aby som mu pomohol, lebo sa stal s priateľom Ľuborom Kovalčíkom spojkou prezidenta a vtedajšej opozície na Oskara Fegyveresa. Prosil ma, že im ide o život a po smrti Róberta Remiáša môžu zomrieť aj oni. Oskar im totiž vyrobil video, na ktorom povedal, že ak sa im dvom niečo stane, tak ich má na svedomí Mečiar a Lexa. Ešte sa žiadne vraždy nestali a už boli označení vinníci. Video mala k dispozícii aj opozícia. Odtiaľ zazneli hlasy, že jedna smrť (Remiáša) nestačí, aby ľudia už vo voľbách v roku 1998 nevolili Mečiara. Teda obava Lauka a Kovalčíka, že sa im môže niečo stať, bola vysoko pravdepodobná.

Povedal som im, že im neviem ako redaktor Literárneho týždenníka nijako pomôcť a vyhodil som ich, nech idú sami na políciu. Na druhý deň prišli opäť s prosbou, že z HZDS poznajú len mňa a len mne veria. Lauko neskôr už ako utajený svedok v rozhovore s Milanom Šimečkom pre Domino Fórum povedal: „Stano Háber je zvláštny človek…“

Áno, asi som zvláštny, lebo som si povedal, že nemôžem žiť s tým, ak by sa stalo niekomu niečo, kto ma prosil predtým o pomoc a ja som mu nepomohol. Preto som sa Lauka spýtal, ako môžem pomôcť? A on, že veď poznám vtedajšieho ministra vnútra Gustáva Krajčiho. Bola to pravda, veď som bol predtým Mečiarov hovorca a Krajči bol môj kolega. Gustáv Krajči ma prijal s tým, z ktorej som bezpečnostnej zložky? Povedal som mu, že som redaktorom Literárneho týždenníka. Overil si to a povedal mi, že to zle vyzerá, lebo je to pravda, že nie som zo žiadnej bezpečnostnej služby, ale len redaktorom Literárneho týždenníka. Preto mi ponúkol miesto svojho poradcu. Na druhý deň, ako som podpísal zmluvu na Ministerstve vnútra SR mi môj nový šéf oznámil, že z kancelárie predsedu vlády majú výhrady, aby som robil poradcu ministrovi vnútra. Tak som dal výpoveď. Čiže zmluvu na poradcu ministra vnútra som mal na jeden deň. A robiť poradcu ministra vnútra neznamená byť tajným agentom.

Po roku 1998 sa vymyslela téza, že Remiášová smrť bola vraj vražda. Vyšetrovateľ Šáray si predvolával všetkých novinárov, čo o Remiášovi písali, na výsluch. Prišiel som aj ja. Požiadal ma, aby sme šli na dvor pred budovu polície na cigaretu. Tu mi rozprával menovite, ktorí všetci novinári písali z podkladov SIS. Preto som sa ohradil, že ja som z podkladov SIS nepísal. Lauko s Kovalčíkom napriek tomu, že vypovedali pred vyšetrovateľom a mali štatút utajených svedkov, mali obavy o svoje životy. O ich výpovediach vedela už opozícia a aj prezident. Z ich výpovedí vyplývalo, že dvaja dobrodruhovia Remiáš a Fygeveres šli obchodovať do kaviarne, kde sa schádzalo podsvetie, s výpoveďou Oskara, že za zavlečením prezidentovho syna mala byť SIS. Chceli 5 miliónov korún a dostali sa cez mafiánsku kaviareň k prezidentovi. K tomu priviezol Oskara advokát prezidentovho syna Ján Havlát v kufri svojho auta. Na stretnutí s prezidentom sa Oskar dohodol, že bude vypovedať. Preto telefonovali vyšetrovateľovi Vačokovi, ktorý Oskara aj vypočul. Oskar a Remiáš dostali za to milión šilingov a pre peniaze sa aj pohádali. Oskar odišiel do zahraničia. Na svoje výroky dostal milosť prezidenta. Nik ho za ne nemôže stíhať ani dnes.

Zaujímavé je, že ak dnes chcú rušiť Mečiarove amnestie a milosť Kováča svojmu synovi, nik nehovorí o zrušení milosti pre Oskara Fegyveresa. Tomu bol navyše sľúbený politický azyl v zahraničí a post vo vedení SIS, až padne Mečiarova vláda. Pán vyšetrovateľ Šáray mi povedal, že vie o tom, že som z podkladov SIS nevychádzal, lebo spis je tajný a on žiadal o zbavenie mojej mlčanlivosti pred mojou výpoveďou. V tajnej cirkvi do roku 1989 pôsobil neskorší generál Ladislav Pittner. Ten bol v čase mojej výpovede riaditeľom SIS. Napísal Šárayovi, že som nikdy nebol a nie som spolupracovník a ani pracovník SIS. Tak mi dal lustráciu generál Pittner, ktorý patril po roku 1989 hádam k najväčším odporcom Mečiara. Nakoniec Pittner mi neskôr ponúkol spoluprácu so SIS, čo som odmietol. Keď som bol tretíkrát hovorcom Mečiara za vlády Ivety Radičovej, voči ktorej bol Mečiar v opozícii, osobne ma Mečiar obvinil, že som agent platený Radičovou vládou na jeho sledovanie. Absolútne som nechápal, čo mi hovorí. Vôbec som nepoprel jeho obvinenia, len som sa dokola pýtal: Kto ma platí? Za čo ma platí?…

Vtedy Mečiar pochopil, že prestrelil a sám osobne mi rýchlo v kuchynke pri svojej pracovni pripravil kávu, aby sme už o tom nehovorili. Žijeme asi v agentskej krajine. Každý každého podozrieva, že je agentom. Neskôr vyšlo najavo, že redaktor denníka Sme bol zároveň niekoľko rokov dôstojníkom SIS, na čo je on dodnes hrdý. Peter T. dokonca priznal, že ako Remiášov priateľ vedel o jeho stykoch s albánskou mafiou, ale o tom neinformoval verejnosť, lebo mal silnú vieru, že za smrť Remiáša môže len Mečiar a Lexa.

Viac ako päť rokov som nevidel a nepočul Mečiara. Začiatkom marca tohto roku ma však verejne vyzval na sociálnej sieti Pavol Demeš, aby som sa vyjadril k únosu a k Mečiarovej amnestii. Na verejnú výzvu som musel reagovať. Tak som mu napísal, že nik nehovorí o skutočnej inej vražde Metiho Buberníka, ktorý navštevoval Lauka a Kovalčíka. Potom šiel Meti Buberník na políciu urobiť výpoveď, že Remiáš mal spory v podsvetí. Skôr, ako mohol svoju výpoveď Meti Buberník zopakovať pred vyšetrovateľom, našli ho zhoreného v aute s rukami zviazanými za chrbtom drôtom, jeho mŕtvolu identifikovali podľa chrupu. Šlo teda nepochybne o vraždu.

Advokát Ľubomír Hlbočan odborne vysvetlil 19. marca 2017, že smrť Remiáša nebola vraždou. Zúčastňoval sa úkonu pri vzniku vyšetrovacieho spisu údajnej Remiášovej vraždy. A preukázalo sa, že sa skutok nestal, Remiáš nebol zavraždený. Došlo k smutnej udalosti. Počas jazdy začal Remiášovi horieť plynový pohon. Remiáš vypol trojcestný ventil, čo sa zistilo z rozboru dôkazov. Bol teda pri vedomí. Keby tam mal nástražný výbušný systém, nebol by pri vedomí po jeho výbuchu a ventil by nevypol. Lenže Remiáš žil a bol pri vedomí, keď mu auto horelo. Žiaľ, vletel autom do plotu zo železného pletiva. Pletivo obalilo jeho auto. Preto Remiáš nedokázal otvoriť dvere a z auta vystúpiť, čím by si zachránil život. Túto nešťastnú nehodu však časť politickej scény neustále vydáva za vraždu, hoci vyšetrovací spis vraví niečo iné.

K amnestii sa vyjadril aj Mečiar 8. marca 2017 v TA3, kde povedal, že šlo o humánny akt. Veď bol zavraždený Meti Buberník po tom, čo vypovedal proti vtedy už mŕtvemu Remiášovi, ktorého vydávali opozičníci za politickú obeť. Oskarovi pomáhali dvaja poslanci z opozície do roku 1998 a to Milan Kňažko a Ján Čarnogurský. Ďalej Lauko s Kovalčíkom sa neustále báli, že zomrú. Preto som im vtedy v roku 1996 ponúkol, aby svoj prípad medializovali, že už im viac neviem pomôcť. A oni súhlasili. Najprv mi sľúbil ich výpoveď medializovať Pavol Rusko cez Markízu. Prišla za Laukom a Kovalčíkom redaktorka, ale nič sa nedialo. Rusko mi odkazoval, že to urobia, nech vydržím. Zatiaľ už Kováč hovoril v médiách, že sa chystá jeho mediálna diskreditácia cez utajených svedkov. Nuž som šiel za vtedajším riaditeľom STV Igorom Kubišom, aby Laukovi a Kovalčíkovi chránili život medializáciou v STV. Igor Kubiš ma dal vyviesť strážnou službou pred budovu STV, že som provokatér. Bol som v koncoch. Vtedy som náhodou stretol Jána Izáka. Stal sa práve riaditeľom vtedy ďalšej súkromnej televízie VTV. On mi ponúkol, že film Utajení svedkovia prehovorili môžem urobiť u nich. A tak sa aj stalo.

Lenže 8. marca 2017 sa stala ešte jedna vec. Nevystúpil len Mečiar v TA3, kde potvrdil, že jeho amnestia mala humánny charakter, aby sa nekriminalizovala politika pred voľbami v roku 1998 a už žiadna prípadná smrť nebola spájaná so zavlečením prezidentovho syna do zahraničia. V tento deň som našiel v mojej schránke anonym s textom pozliepaným z novinových výstrižkov: „Vojna likviduje čo vás čaká?“ – k nemu bol priložený ostrý náboj ráže 9 mm. Na polícii si ma prehadzovali z obvodného oddelenia na okresné riaditeľstvo a späť. Najprv vraj ide o trestný čin, potom na druhý deň vraj už nie, ale len o priestupok voči občianskemu spolunažívaniu. Nuž som šiel osobne na Generálnu prokuratúru SR a na inšpekciu ministerstva vnútra a požiadal som o prešetrenie postupu polície.

Vo výpovediach opakovane uvádzam, že nikoho neobviňujem, neviem, kto sa mi vyhráža smrťou. Spomínam možné motívy od vyjdenia terajšej mojej novej knihy Kričiace kamene vo vydavateľstve Ikar, kde píšem o neobjasnenej vražde z čias revolúcie. Hovorím o mojej prvej verejnej diskusii o Mečiarovej amnestii a o únose po dlhých rokoch na sociálnej sieti na výzvu Pavla Demeša. Spomínam, že v tejto diskusii som ako prvý hovoril o skutočnej vražde a to Metiho Buberníka. Hovoril som aj o tom, že Mečiarovu amnestiu už bolo možné zrušiť a to v lehote do 6 mesiacov, keby sa ktokoľvek bol obrátil na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, že Mečiarova amnestia porušuje jeho práva. Neurobil tak nik! Neurobil tak ani Michal Kováč ml.!

Hovoril som u pána Pavla Demeša, že prezident sľúbil zverejniť rozsudok Mníchovského súdu nad svojim synom v kauze Technopol. Neurobil tak však. Je však známe, že kaucia, na ktorú súd prepustil Michala Kováča ml. na slobodu, po vynesení rozsudku prepadla v prospech súdu. Michal K. ml. už vtedy pôsobil v diplomatických službách. Podľa Helsinského dohovoru o diplomatoch, tak takíto pracovníci majú pred súdmi imunitu. Keď je vinník vyhlásený za nevinného, súd vracia kauciu. Kaucia prepadá v prospech súdu v prípade dokázania viny ako súčasť trestu.

Zbytočne však uvádzam aj ďalšie skutočnosti, že do môjho miesta bydliska sa zhruba pred dvadsiatimi rokmi prisťahovali neprispôsobiví susedia a teraz som zistil, že osoba rovnakého mena vystupuje v médiách ako známy kukláč, teda mohol poznať aj Remiáša či Oskara; ba osoba rovnakého mena má firmu na likvidáciu munície. Nemám možnosť si overiť tieto informácie. Polícia odmieta odobrať odtlačky z anonymu a z náboja, aby sa preverili možné motívy nebezpečného vyhrážania. V sobotu 25. marca zomrel František Gaulieder. Jeho smrť stále polícia vyšetruje. Bývalý poslanec tiež hovoril o Mečiarovej amnestii, tiež dostával náboje do schránky ako ja, preto mi od soboty vyvolávajú novinári s drsnou otázkou, kedy aj ja pôjdem skočiť pod vlak?

Ak po smrti Gauliedera žiadal poslanec Igor Matovič, aby jeho smrť vyšetrovala NAKA (Národná kriminálna agentúra), tak sa pýtam, prečo aj môj prípad nevyšetruje NAKA? Je hádam múdrejšie predchádzať trestným činom? Prípadne, veď ostrý náboj a anonym sú trestným činom! To mám skutočne skočiť pod vlak ako Gaulieder, aby sa už môj prípad vyšetril?! Alebo je pravdou, že celý tento štát riadia riadne dopletení agenti rôznych spravodajských služieb? Navzájom si lezú do kapusty a jeden druhého sleduje, donáša, či vyhráža sa?
K diskutujúcim
natan mýliš sa vtedy som nebol hovorcom píšeš o inom naštuduj si to