haber

Štefánik po pristátí zastrelený? či Kričiace kamene

– aj o týchto dielach budeme v Literárnej čajovni (Slobodný vysielač Banská Bystrica, 9. 4. 2017) hovoriť so spisovateľom STANISLAVOM HÁBEROM, autorom množstva prozaických diel ako napr. Sme samí lepší chlap, Najvyšší a najnižší, …ani prvý ani posledný…, Reportážna inventúra, „O“, Oskár ide do neba, Mäkké F, Kristus, a zbierok poézie: Pokoj rezbára, Egotikon, Záhady duševnej záhrady, Intimity, Dva tóny, Štvrťstoročie lásky, Voňavé milovanie, Sto plus jedna láska, Popísané páperie, Spovede z dymu, Po rebríku do neba, Skameniem, Babylonská si láska, Mám malý kúsok raja slabých, Zmením ak sa teším, Administrátor hry len miluje, Ariadnin dážď nesie absurdity.

Mišo TorontoNara Albert: Kto kontroluje minulosť, má pod kontrolou budúcnosť. Kto kontroluje súčasnosť, má pod kontrolou minulosť. Alebo veľké city nakoniec vždy zvíťazia. Vodcovia, ktorí ponúkajú krv, drinu, slzy a pot vždy dostanú viac zo svojich stúpencov ako tí, ktorí ponúkajú bezpečnosť a dobré časy, keď dôjde k najhoršiemu, ľudské bytosti sú hrdinské. Toto sú citáty alebo parafrázy veľkého spisovateľa George Orwella, ktorý je známy hlavne svojím dielom 1984, ale taktiež aj Zvieracia farma. Neviem presne, z ktorého diela sú tieto citáty, alebo parafrázy, ale veľa hovoria aj o dnešnej spoločnosti, pretože tie knihy boli písané aj s tým cieľom, aby dali odkaz do budúcnosti do tých ďalších pokolení, aby sa vedeli ľudia zariadiť podľa toho, ako sa to buď predpovedalo, alebo aké boli buď predchádzajúce situácie. Ja som minule v relácii naznačil takú tému, o ktorej by som sa tiež chcel trošku porozprávať. Z Varšavy vás pozdravujem pri ďalšom vydaní Literárnej čajovne už 55 vydanie. Pozdravujem všetkých poslucháčov Slobodného vysielača. Máme tu dnes hosťa, ktorý sa volá Stanislav Háber, vitajte.

Stanislav Háber: Ďakujem pekne za pozvanie, dobrý deň.

Mišo TorontoNara Albert: Aj my ďakujeme za prijatie pozvania, o chvíľku si vás predstavíme, pretože patríte medzi veľmi plodných autorov, ktorí už veľa tvorby vytvorili. Veľa tam máte básnických zbierok, aj románov a taktiež aj nejaké vedecké práce sú tam. Určite sa ešte chystáte nejaké ďalšie knižky, takže k tomu všetkému sa ešte dostaneme. Pre takú informačnú korektnosť je dôležité povedať, že dnešný hosť bol niekdajším hovorcom teda niekdajšieho premiéra Vladimíra Mečiara, taktiež hovorcom ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií. Možno ste zaregistrovali takú informáciu, bolo to približne pred mesiacom, keď dnešný hosť si v schránke našiel taký anonymný list, taký výhražný list, v ktorého vnútri bol aj náboj. Takže toto je taká aktuálna udalosť. Neviem, či sa nejako pohli tieto veci, či chcete nejako komentovať?

Stanislav Háber: Tak dostal som anonym 8. marca, v ktorom bolo napísané z výstrižkov z novín: Vojna likviduje čo vás čaká? – a k tomu bol priložený 9 mm ostrý náboj. Samozrejme navštívil som policajný zbor, kde som to nahlásil. Policajti predo mnou sa hádali, či je to trestný čin, alebo nie je to trestný čin. Najprv, že je to trestný čin nebezpečného vyhrážania, potom aj trestný čin nezákonného ozbrojovania. Dokonca ja som nesmel už viac tú obálku odniesť na okresné riaditeľstvo, lebo z obvodu ma poslali na okres, aby som urobil výpoveď. Nemohol som odniesť tú zásielku, pretože by, keby ma náhodou niekto zastavil, tak by som mal pri sebe ostrý náboj, čo by bolo nebezpečné ozbrojovanie. Na okresnom riaditeľstve mi zase povedali, že to nie je trestný čin, že to je len priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a poslali ma zase naspäť na obvodné oddelenie. Na obvodnom oddelení sa zase nevedeli dohodnúť, či je to trestný čin alebo nie, tak nakoniec spísali so mnou zápisnicu, že ide o trestný čin napriek okresnému riaditeľstvu, ktoré tvrdilo, že je to len priestupok. No ale na druhý deň ma predvolali opäť na obvodné oddelenie, kde mi oznámili, že oni s tým nemôžu nič robiť, že ich nadriadení to preklasifikovali len na priestupok. Takže som navštívil Generálnu prokuratúru a navštívil som aj inšpekciu ministerstva vnútra, kde som urobil podanie, že sa mi nezdá takéto vyšetrovanie, keď raz niečo je trestný čin, potom nie je trestný čin. Po mesiaci 6. apríla mi prišlo vyrozumenie z ministerstva vnútra z Prezídia Policajného zboru z odboru kontroly, budem citovať: “Predmetnou kontrolou boli zistené porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj interných predpisov ministerstva vnútra, pričom riaditeľovi okresného riaditeľstva Policajného zboru bolo uložené, aby prijal opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a ich príčin a zároveň vyvodil dôsledky voči zamestnancom zodpovedným za zistené nedostatky”. Takže sa nakoniec ukázalo, že som mal pravdu, keď som sa sťažoval. Ukázalo sa, že vyšetrovanie nebolo vedené tak, ako malo byť vedené.

Mišo TorontoNara Albert: A vy si to vysvetľujete niečim, prečo sa stala táto výhražná vec, prečo ste takéto niečo dostali? Robili ste nejaké kroky, ktoré by mali niekoho oprávňovať, aby vám také niečo posielali?

Stanislav Háber: Samozrejme, že každý človek zvažuje pri takýchto situáciách, čo sa mohlo stať? Jedna vec je, že koncom januára mi vyšiel v Ikare veľký román Kričiace kamene, kde píšem o jednej vražde po Havlovej amnestii v roku 1990, keď sa dostávali hrdlorezi na slobodu a tisíce a tisíce ľudí bolo terorizovaných týmito hrdlorezmi, ktorí boli potom zatváraní. Pokiaľ si pamätám, tak Štefan Harabin spomínal, že bol vtedy okresným sudcom v Poprade a bol pritom, keď dokázali viacnásobnému vrahovi Rigovi prepustenému tiež na túto Havlovu amnestiu, že zabil sedem žien. A týchto sedem žien tiež malo svoje rodiny a svojich blízkych dodnes trpiacich asi tým, že prišlo o svojich blízkych. Bol podozrivý dokonca z pätnástich vrážd, ale sedem mu dokázali pomocou DNA. Ja som, ako ste správne podotkli, bol počas 23 ročnej politickej kariéry Vladimíra Mečiara trikrát jeho hovorcom v rôznych časových obdobiach. Pán Mečiar mal okolo 50 hovorcov za svoju kariéru, keď som to minule počítal, ale len jedného mal viackrát ako raz a mal ho dokonca trikrát a bol som to ja. Bol som teda v rôznych obdobiach jeho hovorcom. Vyše piatich rokov som nespomínal, ani som nepísal, ani som nepublikoval, ani som nijakým spôsobom nevystupoval na verejnosti. Začiatkom marca, alebo koncom februára to mohlo byť ma pán Pavol Demeš verejne vyzval na sociálnej sieti, aby som zaujal postoj k vtedy ešte len uvažovanému zrušeniu amnestií a aby som zaujal postoj k tzv. únosu prezidentovho syna. Keď som bol verejne vyzvaný, tak som si povedal, dobre, nebudem ticho, tak som povedal, že skutočnou vraždou v prípade bola vražda Mettiho Buberníka. Mettiho Buberníka našli zhoreného v aute s rukami zviazanými drôtom za chrbtom, identifikovali ho podľa chrupu. Takže to bola v každom prípade vražda. A tento Metti Buberník vypovedal na polícii tesne predtým, tak ako ja keď som išiel na políciu vypovedať zase v prípade zásielky; tak on zase urobil inú výpoveď na polícii, kde povedal vtedy pred vyše 20 rokmi, povedal, že smrť Remiáša v médiách je spájaná s politikou, čo je hlúposť, lebo on mal informácie, že Remiáš mal spory v podsvetí; a že teda to vôbec nesúvisí s politikou. Skôr však, kým Metti Buberník mohol túto svoju výpoveď zopakovať pred vyšetrovateľom aj so všetkými podrobnosťami, tak bol nájdený zhorený v aute s rukami zviazanými za chrbtom. To som hovoril teda na tej sociálnej sieti, kde som prvýkrát hovoril po vyše 5 rokoch o týchto veciach, o týchto skutočnostiach. Ďalej som spomenul to, že pokiaľ ide o rozsudok Mníchovského súdu tak v prípade sľúbil prezident, že zverejní tento rozsudok. Nezverejnil ho. Jeho syn bol prepustený na slobodu pri vyšetrovaní na kauciu. V prípade, ak by mu nebola preukázaná vina, tak kaucia sa vracia. Lenže v tomto prípade bola kaucia prepadnutá v prospech súdu, takže to skôr ukazuje na niečo iné. A keďže jeho syn bol už vtedy v diplomatických službách, podľa Helsinského dohovoru majú diplomati imunitu pred súdom. To sú veci, ktoré som spomínal. A jedna dôležitá vec, ktorú som hovoril, bola tá, že správne právne rušiť amnestiu Mečiarovu sa dalo veľmi jednoduchým spôsobom. A to, po jej vydaní v 1998 roku do pol roka, teda do 6 mesiacov bola lehota, sa mohol ktorýkoľvek občan, ktorý by sa bol cítil dotknutý touto amnestiou, obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu a namietať, že boli touto amnestiou porušené jeho práva. Európsky súd by to bol preskúmal a keď by sa to preukázalo, tak by túto amnestiu vyhlásil za neplatnú. To sa však v lehote šiestich mesiacov nestalo a teda každé iné rušenie amnestií je právne nesprávnym spôsobom, pretože SR je viazaná európskym právom a európske právo je nadradené nášmu právu. Síce 124 poslancov odhlasovalo možnosť zrušenia amnestií a potom ďalších 129 poslancov zrušilo Mečiarove amnestie, ale nie je to správny právny krok.

Mišo TorontoNara Albert: Dobre, toto celé nielen tu, ale celkovo nevyriešime. Od toho sú iní, ktorí majú ako sa hovorí kľúče od miešačky, ale my spsisovatelia môžeme iné veci teda robiť. Môžeme o tých veciach písať, možno aj knihy písať, v ktorých v podstate veci sa pomenujú, prípadne sa nájdu aj riešenia. Ja som v minulej relácii, keď bola hosťkou jadna začínajúca spisovateľka Gabriela Krištofová som sa jej aj opýtal, či si myslí, že by spisovatelia mali písať aj o politických témach či už priamo, alebo nepriamo tak metaforicky. A tam povedala nejaký svoj názor, veď to si môžete vypočuť v archíve. Ale mám otázku aj na dnešného hosťa, či si myslí, že spisovateľ má také nejaké odkazy dávať? Či už priame alebo nepriame? Možno niečo, ako George Orwell robil, po ktorého knihe sa siaha aj v týchto časoch, keď sa to odštartovalo tým odpočúvaním v Amerike a takmer všetky výtlačky sa vypredali a nejaká dotlač sa potom robila. Čo si vy myslíte? Vy sa tiež snažíte písať aj o politike, ako ste naznačili aj pri tej knihe a predpokladám, že súhlasíte s tým, aby sa dávali aj takéto odkazy? A čo sa budete snažiť v budúcnosti takto politicky opísať a možno dať nejaký návod tým ďalším generáciám o 200 – 300 rokov, ktoré si to budú čítať?

Stanislav Háber: Myslím, že odpoveď na vašu otázku je veľmi jednoduchá, ako ste sám začali Georgom Orwellom. Samozrejme, že každý spisovateľ tvorí v nejakej dobe a v tej dobe reflektuje aj skutočnosti, ktoré sa odohrávajú v spoločnosti. Nie je na tom nič zvláštne. Čo sa týka môjho podielu v tejto kauze by som ešte rád dodal, že v čase, keď som prvýkrát odišiel od pána Mečiara, tak som pracoval ako redaktor Literárneho týždenníka. Vtedy ma navštívil pán Miloš Lauko, ktorý nastúpil ako spojka namiesto Remiáša po jeho smrti na Oskara Fegyveresa. A vtedy to nebolo známe, že Miloš Lauko nastúpil ako spojka. Miloš Lauko ma poznal z revolúcie z roku 1989, keď som pracoval v STV. Podieľal som sa ako jeden zo štyroch ľudí, ktorí pripravovali štrajk televíznych pracovníkov a otvorili sme sa revolúcii o týždeň skôr ako Česká televízia. Bola to veľmi závažná vec v tom čase, lebo masovokomunikačné prostriedky vtedy neinformovali o tom, čo sa deje. STV vysielala prvé Štúdio dialóg už 24. novembra 1989, kým Česká televízia tak urobila až 1. decembra 1989. Bola to veľmi vážna vec a z toho obdobia ma poznal pán Miloš Lauko, ktorý ma navštívil už ako redaktora Literárneho týždenníka a povedal mi, že ma pozná ako čestného človeka. Preto ma prosí, že mu ide o život, keďže robí spojku namiesto Remiáša, že aby som mu pomohol. Ja som mu povedal, žiaľ, som redaktor Literárneho týždenníka a že tam sú dvere, nech ich zavrie zvonku, že tu sú nejaké orgány, ktoré také veci riešia a ja nie som kompetentný do toho zasahovať. Na druhý deň prišiel opäť. Znovu ma prosil. Znovu hovoril, že má obavy o svoj život. Stalo sa totiž to, že po smrti Remiáša Oskar Fegyveres vyrobil tzv. poistku pre život Miloša Lauka a pre jeho vtedajšieho priateľa Ľubora Kovalčíka, ktorí ho obaja navštevovali. Tá poistka spočívala v tom, že natočil video, na ktorom povedal, že ak by sa niečo podobné novým mojím spojkám stalo ako Remiášovi, tak vedzte, že ich má na svedomí Mečiar a Lexa. To znamená, že už boli označení vrahovia a ešte sa vraždy nestali. A keďže s týmto videom manipulovalo veľa rôznych ľudí, tak z vtedajšej opozície voči Mečiarovi sa ozvali hlasy, že jedna vražda nestačí alebo jedna smrť nestačí; tak oni začali mať obavy, že aj im sa náhodou môže niečo stať a preto mňa požiadali, aby som im pomohol. Vravel som, že neviem, ako ja môžem pomôcť? Na to mi Lauko povedal, no veď poznáš ministra vnútra. Samozrejme, že som ho poznal, bol som hovorcom pána Mečiara a pán Krajči bol ministrom vnútra, takže sme boli kvázi kolegovia. Tak som si povedal, že nemôžem žiť s tým, že by som niekomu nepomohol a on by náhodou naozaj zomrel. Tak som šiel za tým Krajčim a som mu hovoril, čo je vo veci. On na mňa pozeral úplne prekvapený, že prečo ja mu to hovorím? Pýtal sa ma, z akej som bezpečnostnej zložky? Tak som mu povedal, že som redaktor Literárneho týždenníka. On si to overil a povedal mi, že to veľmi zle vyzerá, aby som ja takéto veci riešil, že mi ponúka zmluvu ako poradcu ministra vnútra. Prijal som to, na druhý deň sme túto zmluvu zrušili, pretože z kancelárie predsedu vlády prišiel pokyn, že nesmiem pracovať ako poradca ministra vnútra. Ale už ten jeden deň stačil na to, že som mal akési kvázi postavenie jednodňové, že som zabezpečoval bezpečnosť týchto dvoch ľudí pána Lauka a pána Kovalčíka a ich výpoveď, aby vypovedali. Oni vypovedali, že Róbert Remiáš a Oskar Fegyveres navštívili kedysi kaviareň, kde oni boli toho prítomní, kde sa schádzalo aj podsvetie. A v tejto kaviarni sa snažili kupčiť s výpoveďou Oskara, že teda mala byť pri tzv. únose prezidentovho syna prítomná aj tajná služba. Zaujímavé je, že cez túto kaviareň, kde sa schádzalo aj podsvetie, sa dostali až na prezidenta a za túto výpoveď zinkasovali milión šilingov. Rozdelili sa pol milióna jeden, pol milióna druhý, čo v tom čase pol milióna šilingov boli veľmi pekné peniaze, keď si vezmeme, že bol kurz jedna ku trom ako ku slovenskej korune. Zároveň bolo sľúbené Oskarovi Fegyveresovi politický azyl v zahraničí a post v tajnej službe až padne Mečiarova vláda. A oni toto všetko povedali ako utajovaní svedkovia, ale v spise neboli označení menom vyšetrovacom. Prezident mal právo nazerať do vyšetrovacieho spisu a hneď so súvislostí vedel, o koho ide. A vtedy sa objavila v tlači informácia, že teda vypovedali a oni sa zľakli, ako je to možné, že taká informácia unikla zo spisu a objavila sa v médiách. Vyšetrovateľ im povedal, že prezident má právo nazerať do spisu, tak už im bolo jasné, čo je vo veci a ešte viac sa zľakli o svoj život. Keďže sa stretávali s Mettim Buberníkom a Metti Buberník išiel vtedy na políciu a urobil ten oznam, že Remiášova smrť nesúvisí s politikou, ale pokiaľ on mal informácie, tak mal veľké spory v podsvetí. Hneď na to Metti Buberník zomrel, tak boli už úplne vydesení, že sa aj im môže niečo stať a znovu na mňa tlačili, aby som im pomohol. Ako vám môžem pomôcť, iba tak, ako to najlepšie viem, že som novinár, poďme veci medializovať. A keď niekto povie, že ho zabijú, tak už ho nezabijú. No tak oni súhlasili a tak som navštívil vtedy Pavla Ruska, ktorý bol vtedy v Markíze. On mi sľúbil, že Markíza takúto medializáciu pripraví, ale čas sa vliekol a žiadna medializácia nebola. Tak som šiel aj do STV za vtedajším ústredným riaditeľom Igorom Kubišom…

Mišo TorontoNara Albert: Asi nemusíme ísť až do podrobností. Skúste to zhrnúť ešte pár vetami.

Stanislav Háber: Tieto veci som medializoval cez svoj blog…

Mišo TorontoNara Albert: Aj kvôli tomu, môžu si to poslucháči doštudovať.

Stanislav Háber: Sú tam tieto veci uvedené, je tam uvedené aj to, že potom mi lustráciu dal vtedajší riaditeľ SIS generál Pittner, ktorý povedal, že som nikdy nebol spolupracovník ani pracovník tajnej služby. Takže nie som viazaný ani mlčanlivosťou, nikdy som nebol ani v žiadnej tajnej službe ani spolupracovník, čiže môžem o týchto veciach, ktoré som zistil hovoriť. A súvisia s týmto prípadom, na ktorý ste sa ma pýtali. Aspoň z môjho pohľadu v tom zmysle, že človek zvažuje motívy, že keď ja som o tom hovoril na sociálnej sieti u pána Pavla Demeša, tak potom sa začali tieto veci diať, že mi prišla presne 8. marca, kedy vystúpil aj pán Mečiar v TA3, kde povedal, že jeho amnestia mala humánny charakter. Na čo sa vlastne nikdy nikto nepýtal ako to myslel, že hovoril humánny charakter. Tak si povedzme, zomrel Metti Buberník, o ktorom verejnosť nevie, že zomrel a hovoril niečo úplne iné o smrti Remiáša. Zomrel Remiáš, hrozila tu smrť pánovi Laukovi, pánovi Kovalčíkovi úplne reálne. Oni mali oprávnene tieto obavy. Zároveň vtedajšia časť opozície chodila za Oskarom do zahraničia a marila vyšetrovanie, aby Oskar mohol vypovedať na Slovensku. Boli tam nejakí poslanci ako si správne pamätám bol tam pán Čarnogurský a boli tam aj poslanci spolu s ním, takže toto boli súvislosti, prečo Mečiar vydal amnestiu a povedal, že ide o humánny akt, aby sa ukončilo politizovanie celej situácie a netraumatizovala sa spoločnosť v 1998 roku pred voľbami; aby náhodou nejaká ďalšia možná aj náhodná smrť týchto ľudí, to sa stáva, že človek môže aj havarovať autom alebo čokoľvek, aby to zasa niekto nespájal s politikou. No a keďže som v tejto veci takýmto svedkom a pán Pavol Demeš ma vyzval na sociálnej sieti, aby som zaujal postoj, potom ma dokonca vyzval na tej istej sociálnej sieti, aby som už o tom nehovoril, takže najprv ma vyzval, aby som hovoril, potom aby som nehovoril. No tak to bol jeden z možných motívov, ktoré človek zvažuje alebo ďalší motív môže byť ako som spomínal tie Kričiace kamene, alebo ja neviem neprispôsobiví susedia, ktorí sa prisťahovali pred vyše dvadsiatimi rokmi, alebo v tom čase nejako. A zrazu zistím, že človek rovnakého mena kedysi pracoval ako kukláč. A človek rovnakého mena má dnes firmu na likvidáciu munície. Neviem, či ide o tú istú osobu. Nikoho neobviňujem, ale v každom prípade postup polície bol veľmi zvláštny v mojom prípade, že najprv to bol trestný čin, potom to nebol, potom to bol, potom to nebol. Potom, keď som urobil sťažnosť, tak mi prišla táto odpoveď takmer po mesiaci, v ktorej teda policajný zbor priznáva porušenia všelijakých všeobecne záväzných právnych predpisov, tak to sú podľa mňa zákony, ako aj interných predpisov ministerstva vnútra a ďalej sa ukladá odstrániť zistené nedostatky, tak neviem, akým spôsobom dôjde k náprave a či naozaj sa táto vec vyšetrí. A vyšetrí sa takým spôsobom, aby sa zistilo, kto mi mohol takúto zásielku poslať. Potom o tom nemusím hovoriť a môžem sa venovať naozaj literatúre a môžeme tento čas využiť, aby sme hovorili o nejakých príjemných literárnych veciach.

Mišo TorontoNara Albert: Verím, že v druhej časti relácie sa dostaneme aj k nim, lebo tých kníh ste naozaj napísali veľa a je tu aj priestor, aby ste ich spropagovali a aby ste nejako čitateľov pozvali, aby si ich kúpili, alebo požičali. Teraz si dáme prestávku a o štyri minúty sme naspäť v zaujímavom rozhovore s pánom Stanislavom Háberom. (pesnička)
Po valiacich sa kameňoch, čo v preklade znamená The Rolling Stones tu máme opäť pokračovanie dnešnej relácie, kde budeme hovoriť aj o Kričiacich kameňoch. Zaujímavá slovná hračka, pretože dnešný hosť pán Stanislav Háber, ktorý je na druhej strane linky tak je autorom mnohých publikácií. Ja ich prečítam, prezradím, ktoré sú to: Je to napríklad próza Sme samý lepší chlap, Paľko Hrchov, Najvyšší a najnižší, …ani prvý, ani posledný…, Reportážna inventúra, potom je tam kniha, ktorá sa volá O, potom Oskar ide do neba, Mäkké F, Štefánik po pristátí zastrelený?, Kristus, Kričiace kamene, ktoré sme spomínali. Potom poézia Pokoj rezbára, Egotikon, Záhady duševnej záhrady, Intimity, Dva tóny, Štvrťstoročie lásky, Voňavé milovanie, Sto plus jedna láska, Popísané páperie, Spovede z dymu, Po rebríku do neba, Skameniem, Babylonská si láska, Mám malý kúsok raja slabých, Zmením ak sa teším, Administrátor hry len miluje, Ariadnin dážď nesie absurdity.
Potom sú tam aj zborníky, ba dokonca ste spolupracovali, alebo tvorili nejaké filmy, je tam nejakých päť filmov k tým neviem, či sa stihneme k nim dostať. Mám tu zaujímavý citát z Martinusu, kde je možné si aj kúpiť knižku Kričiace kamene. Myslím si, že aj ďalšie knižky nášho dnešného hosťa Stanislava Hábera. Tak cirujem: „Sú tajomostvá, ktoré môžeme spoznať, ak máme dostatočne slobodné srdce. Vraví Miki, jedna z postáv Háberovho románu svojmu bratrancovi. A nám ostáva iba dodať, že slobodné srdce a najmä myseľ musel mať predovšetkým autor, keď v zdanlivo prostom príbehu situovanom do prelomových rokov tesne pred tzv. nežnou revolúciou a dlhé roky po nej zachytil najdôležitejšie, zväčša temné stránky prechodu od totalitného zriadenia k demokracii. Robí to však s takou ľahkosťou, že čitateľ ponorený do priam detektívneho príbehu troch kamarátov ani nevníma, o akých vážnych veciach Háber píše. A v tom je jeho majstrovstvo. Strhnúť čitateľa napínavým, miestami aj humorným dejom a zároveň ho donútiť premýšľať. Kričiace kamene možno prečítať na jeden dych, ale k takejto knihe sa čitateľ rád vráti aj po rokoch.“ To bolo také zhrnutie, čo by sa dalo ešte povedať k tejto knihe, ktorá je vlastne takou vašou najnovšou?

Stanislav Háber: Chcel by som ešte povedať k tomu, čo som vravel, jednu takú vec. Keď som spomínal tých nerpispôsobivých susedov a k tomu, že človek rovnakého mena vystupuje v médiách ako kukláč a človek rovnakého mena má firmu na likvidáciu munície, tak som zabudol dodať, ak je to naozaj tá istá osoba, tak mohol poznať aj Remiáša, aj Oskara Fegyveresa. Tam môže byť ten motív, že teda ja hovorím o tom, aká bola skutočná pravda a nie ako ju podsúvajú mainstreamové médiá. A teda, že sa môže njekto obávať, že čo ja viem, že by som bol za to, aby bola zrušená milosť aj pre Oskara Fegyveresa. Ale ja som proti rušeniu milostí, takže ak naozaj si niekto myslí, a potrebuje ma zastrašiť, aby som bol ticho, tak ja som proti rušeniu milostí a proti rušeniu amnestií, pretože to je neprávne a nie je to správne. Takže ešte toto by som chcel dodať. Čo sa týka Kričiacich kameňov vôbec nič nemajú spoločné s The Rolling Stones, s valiacimi sa kameňmi. Je to na základe citátu z Lukášovho evanjelia, ak oni nebudú hovoriť pravdu, budú ju kričať kamene. A o tom to je celé, že viete, pravda ako sa hovorí to je ten taký starý aforizmus slovenský, že je ako tekvica, že vždy vypláve na povrch. Nech ju ktokoľvek chce potopiť a dostať ju z hľadiska ľudí, aby o nej nevedeli, tak ona aj tak vypláve na povrch. A v tejto knižke Kričiace kamene možno trošku vyplávava nejaká pravda na povrch. Je to také zaujímavé, že túto knihu môžete dostať kúpiť v každom kníhkupectve po celom Slovensku. A verte mi, že som si prešiel Slovensko a všade ju predávajú rovnakým spôsobom. Ak neprídete do toho kníhkupectva a nepoviete, že hľadáte Háber Kričiace kamene, tak sa to pomaly nedozviete, že taká knižka vyšla. Aj tie predavačky na vás pozerajú, o čom hovoríte? Musia ju hľadať a potom zistia, že ju majú niekde v sklade kdesi schovanú a že teda naozaj vyšla a že ju majú. Takže je to také zvláštne, akokeby ani niekto nechcel, aby bola predávaná. Nechcem z toho robiť takúto kovbojku, ale tak to je, som si to overil nie v jednom kníhkupectve, ale v rade kníhkupectiev, ale to len tak na okraj k tomu. Ešte k tým Kričiacim kameňom poviem, ja som napísal túto knižku pred 17 rokmi. Pre mňa to nie je žiadna novinka. Pre čitateľov je, mám ohlasy od čitateľov, ktorí to čítali a sú šokovaní atď. Pre mňa už nie, ja som to napísal pred 17 rokmi, ale že som bol trikrát hovorcom Mečiara, tak na Slovensku my sme taká úzkoprsá spoločnosť, takže trvalo 17 rokov, kým táto kniha vyšla. Som veľmi vďačný vydavateľstvu Ikar, že teda urobilo túto vec a vydalo mi túto knižku. Je to naozaj úžasné. Zoberte si, že trebárs v takej Českej republike tam nemajú s tým problém, že niekto niekde pracoval a s niekým bol v spojení. Trebárs dokonca ani so mnou nemajú problém, že som pracoval pre Mečiara. A teraz si zoberte, že v Čechách Mečiar to je ako červené súkno pre býka. Zažil som to viackrát, keď som tam bol na rôznych autogramiádach. A napriek tomu, nie že tí ľudia tam ma uznávajú, ale dostal som tam veľké množstvo ocenení. Medziiným som v roku 2009 dostal v Českej republike veľmi prestížnu cenu volá sa Quo vadis?, nie je tam prvé, druhé, tretie miesto, je to len jedna cena. Je to výročná cena za rok, je to pod gesciou českého ministra kultúry a predsedu Senátu ČR, v tom čase bol predsedom Senátu ČR pán Petr Pithart. Kto si pamätá ešte na tie časy, tak vie, že Petr Pithart bol jeden z najväčších kritikov Vladimíra Mečiara. A nemal vôbec žiaden problém s tým, aby som dostal túto cenu, keď tam bolo prihlásených okolo stoštyridsať českých autorov a pár desiatok zo Slovenska. A tá cena bola len jedna a dostal ju za moju knihu poviedok Mäkké F. Na Slovensku o Mäkkom F vyšla len jedna jediná recenzia a aj to takého znenia, že je to sprepytujem hovno a ešte to tak aj smrdí, asi v tom zmysle. To sú slovenské pomery, ale mňa to nijako nevyrušuje, pretože najväčší prozaik 20. storočia slovenský, ktorého absolútne uznávam a zbožňujem Milo Urban, o ktorom sme sa učili, teda staršie ročníky, čo si to pamätajú a pritom on nesmel publikovať. On až do konca svojho života nesmel publikovať, nesmel byť nikde zverejňovaný, dokonca mal zakázaný vstup na územie Bratislavy. Nakoniec v Bratislave zomrel, keď mu povolili vstup do Bratislavy, tak tu aj žil a potom zomrel. Ale nesmel publikovať a pritom jeho dielo sa učilo na všetkých stupňoch škôl. Rozoberalo sa a písali sa o ňom literárno – kritické štúdie, ale on nesmel publikovať. On písal ďalej, lebo spisovateľ musí písať. Po roku 1989 z jeho pozostalosti začali vychádzať zrazu neuveriteľné veci, o ktorých sme my vtedy do roku 1989 nemali ani šajn, vedeli sme niečo akurát tak o Adamovi Hlavajovi z jeho románu stežejného a vedeli sme o tom, že Euegen Suchoň napísal operu Krútňava, ale nesmeli sme vedieť, že Krútňava je v skutočnosti poviedka Mila Urbana Za vyšším mlynom. A že teda Eugen Suchoň napísal túto slovenskú krásnu národnú operu na základe Urbanovho diela. Takže i ja tak, píšem ďalej aj napriek tomu, či mi niečo vychádza, alebo nevychádza a za tých 17 rokov, odkedy som napísal Kričiace kamene mám celý rad iných románov napísaných. Neviem, či vyjdú, či to má nejaký zmysel, ale autor sa nepozerá na to, či to má zmysel. Autora sa zmocní téma a musí ju dať na papier. A tak mám hotové romány, ktoré – môžeme aj o nich hovoriť, čo ja viem, Úsmevy z pekla. To je veľmi silný príbeh, ktorý mapuje povedal by som storočnicu, teda 20. storočie na osude jedného človeka. Prežil všetko. Poznal sa so Štefánikom, bol v koncentračnom tábore, keď sa vrátil z koncentračného tábora, tak skončil v jáchymovských uránových doloch ako politický väzeň, takže je to až neuveriteľné, že na príbehu jedného človeka sa odrážajú celé dejiny, ktoré sme tu prežívali a ktoré si pamätáme z takých útržkov. Nehovoríme o nich stále pravdu, máme s tým stále nejaký problém. Minule som bol v Londýne, chodievam po svete a tam som sa stretol s jedným britským občanom, ktorý mi hovoril, že vy ste aký zvláštny národ? Vy ste boli raz fašisti, potom ste boli komunisti, potom ste zasa boli niečo iné. Tak som sa ho spýtal, že z akej pozície o tom hovoríš? Veď ty hovoríš o tom z pozície jedného veľkého národa a my sme o týchto veciach nerozhodovali. Veď my sme boli do týchto pozícii dotlačení, ale aj tvojím národom. Kedysi som študoval pilot – nadzvuk vysokú leteckú školu, to bol môj sen od malička. Som mal dva sny. Keď som sa naučil rozprávať, tak som povedal, že budem spisovateľ. A prvá básnička mi vyšla v novinách, keď som mal šesť rokov a odvtedy publikujem. A druhý sen, čo som mal, bol, že budem letcom, že budem pilotom. Žiaľ, tento druhý sen sa mi nepodarilo naplniť, lebo som mal ťažkú haváriu, rok a pol v nemocnici, ťažký otras mozgu, strata pamäte, tak som bol vyradený z leteckého výcviku napriek tomu, že som bol zaradený ako poslucháč pilot nadzvuk. Ivan Bella náš jediný doterajší kozmonaut alebo astronaut je môj spolužiak a to sú také veci, že tiež človek znovu prežíva tie dejiny. Potom som bol teda hovorca Mečiara a to je v kultúrnej oblasti ako niečo absolútne hrozné. To je priam trest, že nesmiete byť spomínaný, nesmiete byť publikovaný, nesmiete pomaly nič, je to podobné niečo ako prežíval Milo Urban. Ale nie preto je Milo Urban mojím vzorom. Mila Urbana zbožňujem najmä pre jeho dielu. Keď si spomenieme Na brehu krvavej rieky, na jeho fantastický román z čias Slovenského štátu, keď Hitler pálil jeho knihy na Reichstagu ako pokleslú židovskú literatúru, tak Milo Urban bol potom vlastne zatknutý americkými vojakmi ako slovenský fašista. Takže to sú tie povedal by som nádherné v slovenských dejinách opakujúce sa situácie, že človek je bitý z jednej aj druhej strany. Máme aj takéto osobnosti a naozaj sa to odráža aj v ich tvorbe. Zoberme si takého Vladimíra Mináča, ktorého som mal tú česť osobne poznať a priateliť sa s ním, čo bolo teda úžasné, lebo Vladimír Mináč bol partizán a skončil v koncentračnom tábore; a napriek týmto skutočnostiam a napriek týmto skúsenostiam zrazu na začiatku 70-tych rokov úplne ako blesk z čistého neba zrazu vyšla jeho kniha Dúchanie do pahrieb. On žiadal o znovu obnovenie slovenskej štátnosti. On to žiadal medzi riadkami ako sa vtedy dalo, ale každý to tak chápal, každý vedel, o čom ten Mináč píše v tom Dúchaní do pahrieb, aj keď dúchal do pahrieb z 19. storočia, keď písal o Štúrovcoch, ale bolo to o niečom úplne inom. Každý to tak vnímal a každý to tak vedel. Keď si pamätáte na taký jeho výrok, on zomrel v roku 1996, baťko Mináč, tak povedal taký výrok, že Slovensko nepotrebuje Mečiara, vôbec nepotrebuje Mečiara, Slovensko potrebuje troch – štyroch Mečiarov, nie jedného.

Mišo TorontoNara Albert: Máme tu už aj otázky od poslucháčov, poďme k nim. Niečo ste už aj načrtli o ocenení, ktoré ste dostali v Čechách. Treba povedať, že ste tých ocenení dostali dosť veľa. Za všetky spomeniem rok 2012, držiteľ čestného titulu TOP autor medzinárodného poetického festivalu po stranách Moravy za rok 2012 a mnoho ďalších a ďalších ocenení, ktoré ste dostali. Nemá zmysel všetko to čítať, je to možné pozrieť si na osobnosti.sk, keď si dáte vyhľadať Stanislav Háber. Máme tu otázku poslucháčky, ktorá sa pýta v súvislosti s oceneniami: Dobrý deň, veľa ste toho v živote zažili, máte množstvo skúseností aj spomienok, pretavujete ich aj do vašej tvorby, čo pre vás znamenajú udelené ocenenia? Ktoré si najviac vážite a ceníte? To sa pýta poslucháčka Monika.

Stanislav Háber: Najviac si vážim asi tie ocenenia, ktoré nie sú uvedené. Trebárs mi napísala jedna dievčina z Prahy, že išla po Kaprove ulici v Praze, že ma nepozná osobne, ani nijako ináč, v živote o mne nepočula a videla tam ve výloze v antikvariáte vyložený román Sme samý lepší chlap. Tak ju to oslovilo, kúpila si ho, nevedela o mne nič. Knižku začala čítať, nevedela prestať, musela ju dočítať, je to dosť rozsiahly román Sme samý lepší chlap a zostala šokovaná a požiadala ma, či nemôžeme byť na sociálnej sieti priatelia. Dodnes ju nepoznám. To bolo pekné ocenenie od čitateľky mladej dievčiny Češky, dnes už v Čechách sa slovenčina veľmi nenosí. Majú problém s vnímaním slovenčiny tak ako my nemáme s češtinou. Dokonca som zistil, že na českých svadobných oznámeniach sa objavila moja básnička písaná po slovensky. To sú pekné ocenenia. Jedno veľmi pekné ocenenie som dostal od súčasného pápeža Františka. Napísal mi osobný list, čo si veľmi vážim. Keď vyšiel môj román Kristus, tak som si doma v schránke našiel obálku od JE arcibiskupa Stanislava Zvolenského. Hovorím si, čo mi píše pán arcibiskup, veď my sa osobne nepoznáme. A v tej obálke bola ďalšia obálka a na tej bol odosielateľ Cassa de la Marta, to je Marty dom vo Vatikáne, čo je sídlo pápeža Františka. A napísal mi, že mi ďakuje, že som napísal román Kristus. Je to experimentálny román napísaný v prvej osobe jednotného čísla t. z., že hovorí Ježiš Kristus ako hlavný hrdina; a že Boh má vo mne veľkú reklamu a že mi posiela svoje apoštolské požehnanie. To ma povzbudilo a to sú ocenenia, ktoré v životopise nenájdete. A znamenajú pre mňa to, že má moja tvorba zmysel. Keď mi povedala jedna profesorka z gymnázia, že až vďaka tomu, že si prečítala môj román Najvyšší a najnižší sa vyrovnala ona so smrťou svojej matky, ktorá jej zomrela v mladom veku, tak to sú momenty, kedy sa človeku tisnú slzy do očí.

Mišo TorontoNara Albert: Máme tu aj otázku od Ivana MonteChristo, s ktorým sa predpokladám poznáte: Stano, zaujímalo by ma, ako si nájdeš čas na písanie básní, ktoré často čítam a ktoré sa mi páčia, keď stačíš popri tom písať aj knihy?

Stanislav Háber: Nepoznáme sa osobne. Poznáme sa zatiaľ len zo sociálnych sietí. Kedy si nájdem čas na písanie? To je taká výhovorka. Kedysi, keď som bol mladší, tak som mal výhovorku, že nemám počítač, že sa mi ťažko píše, prepisovať po sebe. Prvý román Sme samý lepší chlap som prvých 75 strán sám po sebe 25 krát prepísal. To bolo absolútne šialenstvo. Všelijaké rôzne iné výhovorky som mal sám pre seba. Ale potom som prišiel na to, že to sú fakt len výhovorky, že keď človek chce, tak píše a je mu to jedno kedy a kde, či za akej situácie. Teraz je to jednoduchšie, človek má mobil a môže písať aj natlačený v autobuse visiaci za jednu ruku a druhou rukou môže vyťukávať do klávesnice, čo pomerne často robím. Píšem stále, možno som grafoman, neviem, jednoducho ma to baví, písanie je môj život a bez písania neviem žiť. Asi som sa na to narodil, je mi to vlastné. Neviem na to odpovedať, kedy to stíham, neviem.

Mišo TorontoNara Albert: Tak trošku verím, že sa vám podarí napísať knihu, ktorá by ozrejmovala veci ešte do hlbšia, tie ktoré boli v úvode relácie. Možno vyjde niekedy taká kniha, neviem, či uvažujete niečo také, že napíšete? Máme ďalšiu otázku: Máte silné témy vo svojich knihách, Boh – medziľudské vzťahy, hľadáte odpovede na tieto témy? Aké miesto majú tieto témy vo vašom rebríčku?

Stanislav Háber: Odpovede na tieto témy som dostal pomerne v mladom veku od života. Napríklad bola raz taká situácia, že nám zomieral syn. A povedali nám, že to je koniec a že sa máme s ním rozlúčiť. A manželka s ním zostala v nemocnici a ja som šiel do chrámu vtedy svätej Alžbety v Košiciach. A tam som si kľakol za dvere ako nehodný hriešnik, nebolo odtiaľ vidno na oltár. Je to najväčší chrám na Slovensku. Najvýchodnejší gotický chrám postavený v Európe. A ako som sa modlil za jeho život, hoci nám povedali, že to je koniec, že to je exitus, tak som tak mimovoľne dvihol oči a tá hmota medzi mnou a tým oltárom zmizla. Videl som úplne jasne oltár. A z toho oltára išlo obrovské svetlo. To svetlo ma pretínalo v hrudi. Bola to doslova fyzická bolesť. Ja som nevedel, čo sa so mnou v tej chvíli deje, som si myslel, že mám infarkt, alebo niečo podobné. A normálne som pocítil ten pohyb dlaňou zozadu na ramenách, akokeby niekto sňal zo mňa ten kríž. Aj som sa obzrel, ale nik za mnou nebol. Tá bolesť bola strašná. Zároveň bola krásna, ak môže byť bolesť krásna. V tom momente som vedel, že syn bude žiť. Bol tam kňaz, ktorý nás sobášil vtedy tajne za socializmu, vtedy sa nesmelo byť oficiálne veriacim, ešte keď som bol pilot nadzvuk a ktorý nám aj tajne krstil nášho syna. Šiel som za ním a som mu to vravel, čo sa mi stalo, lebo človek je poverčivý, či môžem o tom hovoriť, že verím, že syn bude žiť, keď nám povedali, že to je koniec. A on mi povedal: Pozri sa, Stanko, cirkev tieto stavy pozná, to je vzácna Božia milosť, to sa dostane jednému možno z desať možno z dvadsať miliónov ľudí, to je priame spojenie s Bohom, ak ty veríš, že tvoj syn bude žiť, tak bude žiť. Chcem vám povedať, že nám povedali, že zomiera, že to je už exitus, že je to už mozgová smrť, že to je už jasné a zrazu nám ho dali z ničoho nič domov. Nevedel sa pohnúť. Nevedel okom mrknúť, nevedel sa usmiať. Mal obrnu tela. Povedali nám, že nikdy nebude chodiť, keď sa bude pohybovať, tak len pomocou vozíka, nanajvýš barlí. A keby aj, tak nikdy nebude normálny, lebo tam došlo k odumretiu časti mozgu atď., atď. Skrátim to, syn skončil vysokú školu na červený diplom. Behá, skáče, lieta, naučil som ho bicyklovať, naučil som ho hrať futbal, naučil som ho hrať tenis, ping – pong, všetko, plávať. Dnes na ňom nikto nepozná, že mal niekedy nejakú obrnu a dokonca začal robiť jeden z najťažších športov, aké poznám, dokonca začal robiť horolezectvo. Chcem povedať, že je to náš vymodlený zázrak od Boha. Myslím si, že aj mnohým iným ľuďom sa v živote stávajú zázraky, ale ľudia si to nechcú pripustiť. Nechcú si to priznať, nechcú to reklamovať. Viac menej, nie že by na to zabudli, ale to proste zachovávajú v tajnosti. Som otvorený človek, snažím sa byť kontinuálnou osobnosťou t. z., že to, čo žijem, aj hovorím. Nemám problém o tom rozprávať, preto hovorím tieto moje skúsenosti. Tam je to v tom rebríčku hodnôt mojich vzťahov a tvorby.

Mišo TorontoNara Albert: Tým, že máte talent písať, že ho text viete aj vydať, lebo to je tiež umenie, nie každý sa odváži a nie každý to dotiahne až do toho konca a vydá tú knihu, tak máte možnosť evanjelizovať, čo je veľmi dôležité, takže to, čo ste povedali, že možno ste grafoman, tak možno práve vy máte byť ten evanjelizátor, alebo jeden z nich. Mňa by ešte zaujímalo, či aj o týchto udalostiach, ktoré sa udiali teraz pred tým mesiacom, či aj o tom sa chystáte možno niečo napísať? Alebo aj z tých širších súvislostí?

Stanislav Háber: Hovoriť o tom, čo ešte možno napíšem, alebo nenapíšem, viete, človek nevie, koľko nám zostáva ešte času na tomto svete a hovoriť o tom dopredu, robiť si plány, je zbytočné. Keď to príde, tak to príde, tak to napíšem, keď to nepríde, tak to zostane napísané v tej forme, v akej to je napísané a publikované. Neviem teraz fakt to odhadnúť. Mám hotový jeden román, ktorý môže ísť okamžite do tlače, volá sa Skutky vracajú úder. V tomto románe trošku odkrývam to, akým spôsobom táto spoločnosť funguje a akým spôsobom táto spoločnosť existuje, alebo vo všeobecnosti. Kto chce si tam nájde niečo konkrétne, kto nie, tak možno pochopí zmysel jestvovania tohto sveta a tejto spoločnosti. Hovorím, neviem, kedy vyjde, román Skutky vracajú úder ešte nie je v pláne žiadneho vydavateľstva, takže neviem, kedy ho bude môcť niekto čítať. Napríklad mám napísané gigantické dielo vyše sedemsto stranové Svätí na každý deň, lebo každý deň majú nejakí svätí svoj sviatok. Napísal som 365 životopisov svätých na každý deň so zameraním hlavne na Slovensko, takže mám v jeden deň viacero životopisov podľa dôležitosti. A toto dielo tiež zatiaľ nevyšlo knižne, tak ho posielam známym, keď chcú, mailom, môžu si ho čítať, môžu si tam hľadať inšpirácie, pretože mi je ľúto, ak sa niečo nečíta. Dokonca som to poslal jednému môjmu známemu kňazovi, ktorý pôsobí v zahraničí, teda je misionárom a on mi písal, že mu veľmi pomáha v jeho misionárskej práci.

Mišo TorontoNara Albert: Rýchlo sa priblížil koniec našej relácie. Ďakujem poslucháčom a nášmu hosťovi Stanislavovi Háberovi.